Môj sen
Niekde medzi vôňou farieb, zimným dychom a tichým šuchotom papierových náčrtov sa vo mne zrodil sen. Nie hlučný, nie nástojčivý. Skôr taký, ktorý sa otvorí len tomu, kto sa na chvíľu zastaví.
Predstavila som si Vianoce, ktoré nepatria len obchodom a blikajúcim svetielkam, ale aj mestu, dedine, parku či malej uličke, ktorá si zaslúži vlastné kúzlo. Chcela som, aby ľudia, ktorí prechádzajú okolo, pocítili rovnaké teplo, aké som cítila ja, keď som ako dieťa žasla nad ozdobami starých stromčekov.
A tak som si povedala: „Čo keby som vytvorila niečo, čo ich k tomu pocitu vráti?“ Nie drobnosti, ktoré sa stratia v ihličí. Nie ozdoby, ktoré sa tvária, že sú ručné, ale dotyk človeka nikdy nepoznali.
Chcela som veľké tvary, veľké príbehy, veľké sny. Aby každý symbol – srdce, hviezda či anjel – pôsobil ako malé posolstvo dávnych Vianoc. Aby ľudia zdvihli hlavu a na chvíľu zabudli na zhon.
A tak vznikli moje prvé veľkorozmerné ozdoby. Vyrezané rukou, maľované tichom, lakované trpezlivosťou. Každá z nich nesie stopu môjho sna: priniesť do miest a dedín niečo láskavé, nostalgické a krásne.
Možno to znie nepatrne. No sny nemusia byť veľké na papieri. Stačí, aby dokázali rozožehnúť svetlo v najtmavších dňoch roka.
A to je ten môj.