Začala som vidieť, že nedokonalosť má svoj vlastný pôvab...
Keď som začala tvoriť tieto ozdoby, snažila som sa o dokonalosť. O symetriu, čisté línie, perfektné krivky. Prezrela som si desiatky, možno stovky dekorácií, čipkovaných a precíznych ako z katalógu. A predsa – niečo vo mne sa vzpieralo tomu, aby som tvorila tak, ako sa „má“.
Moje ruky si vybrali vlastnú cestu.
Línie začali utekať do strán, tvary sa stali hravejšie, prirodzenejšie. Ako keby sa rodili samé od seba, bez nátlaku, bez uhlovačov, bez prísnych pravidiel. A v tej chvíli som pochopila, že sa deje niečo dôležité.
Akoby mi niekto pošepkal:
„Nesnaž sa o dokonalosť. Krása je aj v tom, čo je trochu inak.“
Začala som vidieť, že nedokonalosť má svoj vlastný pôvab.
Že ako v živote – aj tu sa naša pozornosť často sústredí na drobné chyby, ktoré však z diaľky úplne zmiznú, pretože ich prekryje celková krása, posolstvo, svetlo.
Pochopila som, že tak ako pri medovníčkoch – najkrajšie sú tie, ktoré nie sú podľa pravítka. Tie, ktoré majú vlastný rukopis, vlastný dych.
A v tom momente sa môj proces zmenil na malú filozofiu:
Život nie je dokonalý, a predsa je nádherný.
My nie sme dokonalí, a predsa sme hodní lásky.
Tvorba nie je o bezchybnosti, ale o ceste, o odvahe, o krokoch, ktoré urobíme aj napriek strachu.
A možno práve tieto nedokonalé línie, tieto hravé tvary, pripomínajú to najdôležitejšie:
Že Vianoce sú sviatok svetla.
Zrodenia.
Lásky.
Nie takej, ktorá žiari len v slnečných dňoch, ale takej, ktorá presvitá aj cez mraky.
Nech teda naše svetlo žiari – jemne, autenticky, tak ako sme.
Nie dokonalé.
Ale skutočné.